Každý človek inak vníma dĺžku života a inak sa pozerá aj na časové obdobia. Pre niekoho je sto dní iba okamih, pre niekoho je aj jeden deň zložený z 24 hodín dlhým obdobím, za ktoré sa toho vo svete stane veľmi veľa a nielen vo svete. Aj v živote človeka samotného.
Za sto dní môže na jednej strane urobiť človek veľa dobrého i zlého, alebo neurobiť vôbec nič…
V týchto dňoch sú médiá plné hodnotenia sto dní slovenského prezidenta. Čo urobil, čo neurobil, čo mal urobiť či ako to mal urobiť. Väčšinou sa komentáre či glosy točia okolo tých istých tém. Ja si však dovolím pozrieť sa na oblasť, ktorá sa objavuje iba zriedka, akoby sa nezdala takou podstatnou či pre odbornú, lebo laickú verejnosť.
Súčasný pán prezident nás nielen počas prezidentskej kampane či v inauguračnom prejave presviedčal o svojom silnom sociálnom cítení. Od začiatku ako vystúpil na verejnosť staval sa do pozície filantropa, ktorého najdôležitejším poslaním je byť prezidentom všetkých občanov Slovenska s hlavným zameraním na bežných ľudí a ich problémy. Nosnou časťou jeho programu boli vyhlásenia, v ktorých vyzdvihoval svoje sociálne cítenie a svoju ľudskosť. Vyhlásenia, v ktorých sa snažil osloviť najmä ľudí odkázaných na pomoc. Ľudí, ktorí už strácali nádej.
A práve nádej, to bolo to hlavné, čo oscilovalo v slovenskej spoločnosti do prezidentských volieb. Nádej Slovenska na zmenu. Zmenu tej „blbej nálady“, o ktorej hovoril aj budúci pán prezident. Mnoho ľudí, ktorí v minulosti voliť nechodievali tieto slová nádeje zmobilizovali a išli k volebným urnám s nádejou. Prioritne im nešlo o politiku či ekonomiku, ale najmä o zmenu medziľudských vzťahov, ktoré pán prezident veľmi často spomínal. Išlo im najmä o zmenu „klímy“. O návrat ľudskosti. Preto išli voliť s nádejou, s veľkou nádejou.
Prešlo sto dní a…
Pán prezident sa razantne pustil do súdnej moci. Takisto aj v oblasti zahraničnej politiky bol veľmi činný, keď dokonca ešte aj počas svojej dovolenky si našiel čas a vyjadroval sa k situácii na Ukrajine. Niečo mi však za tých sto dní v jeho aktivitách predsa len chýbalo.
Samozrejme, že za sto dní sa nedajú urobiť zázraky. Je mnoho aktivít, ktoré musel prezident počas tých dní zvládnuť a ktoré mu prikazuje protokol. Má vopred presne stanovený program, musí sa zúčastňovať mnohých akcií a návštev, cestovať. Nedá sa robiť všetko naraz a niektoré veci treba odložiť na pozdejšie. To je pochopiteľné. Avšak mám dojem, zdôrazňujem, že je to iba môj pocit, že z jeho konania sa po inaugurácii začala ľudsko právna oblasť pomaličky, potichúčky vytrácať.
Iste, môžete namietať, že tomu tak nie, práve naopak. Slávnostný obed pri inaugurácii pripravený pre bezdomovcov, každomesačné darovanie svojho platu pre desať rodín, návšteva sociálneho zariadenia pre mladistvých či cool akcia, teda oblievanie sa studenou vodou. Dokonca v dnešných dňoch sa sťahuje z reprezentatívnej vily do paneláku. Mne však všetky tieto akcie skôr pripadajú ako splnené úlohy v novom predmete na školách, ktorý sa nazýva masmediálna komunikácia. Dôvod ? Všetky tieto akcie sú iba akými si ľúbivými gestami pre verejnosť, ktoré apriori nič neriešia.
Za tých sto dní došlo na Slovensku k mnohým závažným udalostiam ( protónové centrum, násilie v medziľudských vzťahoch končiace smrťou, atď…), ktoré silno rezonovali aj v minulosti spoločnosťou. Jedná sa o dlhodobo neriešené problémy, ktoré pán prezident akoby odignoroval. Nechal ich bez povšimnutia. A nejedná sa iba o ne.
Na Slovensku je na rozdiel od napríklad USA nie prezidentský systém, ale systém parlamentnej demokracie. Prezident síce má dosť oklieštené právomoci a jeho úloha je skôr reprezentatívna, najmä smerom vonku, do zahraničia. V domácich podmienkach by mal byť garantom ľudskosti a hodnotového systému. Mal by slúžiť pre spoločnosť ako vzor.
Aj napriek tomuto všetkému však má možnosť iniciovať. Iniciovať zmeny, o ktorých počas svojej predvolebnej kampane rozprával a ktoré svojim voličom garantoval. Má možnosť nielen vyjadrovať sa k problémom, ktoré trápia bežného človeka, o ktorom sa vyjadril, že bude jeho prioritou. Má však možnosť aj iniciovať zmeny. Zmeny v sociálnom systéme, zmeny v medziľudských či pracovnoprávnych vzťahoch. V úzkej spolupráci s ombudsmankou môže svoje vízie, ktoré predstavoval vo svojom predvolebnom období realizovať. Svojou činnosťou a pod svojou záštitou vlastne iba on môže dokázať spájať. Spájať mimovládne organizácie či dobrovoľníkov a pomáhať im v úsilí o ozdravovanie spoločnosti. Pomáhať vytvárať tlak na štátne inštitúcie či vládu k zmene zákonov, ktoré by dokázali zlepšiť psychické i fyzické zdravie občanov.
Jeho osobné aktivity, ktoré počas týchto sto dní vykonal sú síce chválihodné, ale akoby vytrhnuté z kontextu, pretože riešia situáciu iba jednotlivcov. Sú to aktivity, ktoré skôr ako zlepšovaniu situácie napomáhajú zlepšovaniu jeho image, no komplexne problémy neriešia.
Niekto môže namietať, že prezident je zaneprázdnený dôležitejšími vecami. Isteže, jeden človek všetko nezvládne, ale v Prezidentskom paláci nie je sám. Ako sám povedal pri nástupe do funkcie má svojich „siedmych statočných“, svojich poradcov. Plus ďalších, ktorí mu pri výkone funkcie pomáhajú. Mám však dojem, že sociálne témy u nich rezonujú veľmi slabo, ak vôbec.
Prešlo sto dní… Mám však dojem, že za tých sto dní pán prezident zo sociálnej oblasti nesplnil ani jeden čo osobne pokladám za veľkú škodu. Tá nádej a viera, ktorú do neho vkladali pri voľbách občania sa začína pomaličky, potichúčky strácať. Za tých sto dní neprebleskol ani ľúč nádeje, ktorý by avizoval zmenu. Zmenu, na ktorú netrpezlivo všetci čakali. A ešte stále čakajú.
Viera je to najdôležitejšie, čo človek má a nikto ju nikomu nedokáže vziať. Mnohí ešte stále veria, že je to iba zaneprázdnenosť pána prezidenta, prečo sa po voľbách z jeho portfólia vytratil občan. prečo sa vytratili problémy bežných ľudí, ktoré sa čím viac zväčšujú ako sa zároveň zmenšuje viera. S vierou ani dôverou sa neoplatí hazardovať. Nikto nemá na to právo. Je to to posledné čo človek má.
Ja však ešte stále v kútiku duše verím, možno naivne, že pána prezidenta ľudskosť neopustila. Že slová, ktoré tak často vyslovoval pred voľbami neboli iba prázdne sľuby, ktoré odvial studený vietor do zabudnutia. Ubehlo už sto dní a aj dôvera ľudí nie je bezbrehá. Lebo raz nádej a vieru môže vystriedať smútok a beznádej.
o kom to tu táraš? alebo len tak ...
Ak raz človek klesol na úroven úžerníka... ...
autorovi Blogu!!!! - ty si už koľko ...
Väčšina ľudí si pamätá čo prezident... ...
Celá debata | RSS tejto debaty