Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Hneď na začiatok by som chcel pripomenúť, že tento článok nemá nič z politikou spoločné aj keď s tým asi mnohí súhlasiť nebudú. Ide tu naozaj iba môj súkromný názor na vec, ako to cítim a nie článok na podporu politickej strany či prúdu. Zdravie človeka by malo byť a je apolitické.

Pred pár dňami pani poslankyňa Zmajkovičová vytiahla do boja proti sladkostiam, zatiaľ iba v školských bufetoch, ktoré ohrozujú zdravý vývoj našich detí. A spustil sa boj, ktorý ako predpokladám bude rezonovať ešte dlho. Ktorý na jednej strane podnieti množstvo kritiky a kritikov, na druhej strane ale nik neponúkne riešenie  …

Chcel by som sa zamyslieť, čo  pani Zmajkovičovú k tomuto návrh vlastne podnietilo, že do svojej agendy tento návrh zaradila.

Obezita sa stáva pre ľudstvo už dlhšiu dobu strašiakom. Dokonca OSN uvažuje, že obezita bude dôvodom na uznanie invalidity. Nejako sa mi však začína zdať, ako keby nie strašiak obezity bol pre ľudstvo hrozbou ako to, že ľudstvu začína strašiť, ale…ale strašiť vo vlastných hlavách. Ako keby zabúdalo myslieť.

Ale späť k pani poslankyni Zmajkovičovej. Ak sa rozhodneme voči niečomu bojovať a zmyslom nášho konania má byť úspech, musíme bojovať zmysluplnne. A na toto akosi pani poslankyňa vo svojej snahe zabudla, pretože :

1./ zákazy sú len represívne opatrenia, ktoré nič komplexne neriešia, respektíve ich účinnosť je obmedzená. Návrh pani poslankyne sa úplne minul účinnosti, pretože deti si zakázané sladkosti do školy donesú a na realite či obezite sa nič nezmení

2./ svojim návrhom nezmení stravovacie návyky, ktoré si dieťa prinesie z rodiny.

Takže suma sumárum, návrh do boja proti sladkostiam na školách je síce na prvý pohľad atraktívny, ale tým sa de facto zmyslu plnosť návrhu pani poslankyne sa stráca. V časti verejnosti a voličov istotne jej vystúpenie vyvolalo pozitívne reakcie, no riešeniu problému to nepomôže. Na jednej strane zamedzí školákom, aby sa v dobe vyučovania mohli ku sladkostiam či nezdravým jedlám a nápojom dostať v bufete, ale nezamedzí, aby ich v tom čase nemali vo svojich školských taškách na kilá a veselo ich nekonzumovali.

Ako keby pani poslankyňa nepostrehla, v čom vlastne tkvie gro celého problému. Keby si bola dala tú námahu a preštudovala by si problematiku do hĺbky, bola by zistila, že iba zmenou myslenia je možné niečo dosiahnuť. A netýka sa to iba obezity. Že jedine výchovou a osvetou, čo je samozrejme beh na dlhé trate môžeme očakávať pozitívnu zmenu. Iba ak dôjde ku zmene myslenia spoločnosti, iba ak sa zmení úloha rodiny, ale nie na papieri či v Ústave, ale aj reálne, keď postavenie rodiny a výchova v rodine dostane svoju prirodzenú váhu, len vtedy si môžeme povedať, že je tu nádej na zmenu.

V tomto prípade nepomôže zamerať sa iba na deti, ale primárnou cieľovou skupinou by mali byť najmä na ich rodičia, teda dospelí, pretože stravovacie návyky si dieťa prináša z domu. A ich zmena sa nedá dosiahnuť zákazmi či príkazmi, ale presne opačne – výchovou a osvetou. Najmä u detí platí, že zakázané ovocie chutí najlepšie, takže keby aj učiteľky kontrolovali deťom tašky a brali im sladkosti, oni si ich práve napriek tomu budú nosiť a konzumovať ich.

Mám už 50 rokov a v školských laviciach som sedel už dávno. Vtedy bufety na školách boli zriedka, ale dobre sa pamätám, ako sme si šetrili vtedy halier ku halieru a doslova všetky našetrené peniaze minuli na sladkosti, lenže … Lenže vtedy aj napriek rôznym iným lákadlám boli vždy plné ihriská či iba voľné plochy, kde deti športovali. A teraz ?! Ihriská zívajú prázdnotou aj napriek tomu, že dokonca vláda už viac krát rozbehla podobné programy. To však samozrejme neznamená, že sme jedli iba sladkosti a nezdravé jedlá.

A nejedná sa tu iba o deti, ale hlavne o dospelých…

V minulosti sa jedlo doslova všetko a o zdravej výžive na Slovensku skoro nikto netušil. Z dnešného pohľadu sa stravovalo doslova nezdravo, ale s obezitou problém nebol. Až postupne sa pomaličky a potichu začali zjavovať knihy, časopisy, rubriky v médiách, vzdelávacie programy a ďalšie aktivity ohľadne zdravej výživy. V súčasnosti sa na nás už doslova valí záplava, mediálny smog, pretože žiadne médium si nedovolí vynechať rubriku o zdravom životnom štýle či o chudnutí. Stal sa z toho z ekonomického pohľadu fascinujúci byznis, ale…ale na zdraví ľudí a obezite sa to akosi neprejavuje. Síce už ľudia nevedia, akú dietu si vybrať a sú zaplavení reklamami na zázračné prístroje, ktoré ich zbavia tuku a vyformujú postavu, lenže…lenže ako keby ľudia zabudli na pohyb. Pohyb na čerstvom vzduchu.

Stačí iba ako sa ľudovo hovorieva – Použiť zdravý sedliacky rozum a zistíte, že iba pohybom si môžete udržať štíhlu postavu, ale nie zázračným prístrojom, ktorý budete mať na sebe, pričom budete sedieť pri televízore. A tento pohyb človeku nielen pomáha udržiavať optimálnu postavu, ale zároveň pomáha telu aj po psychickej stránke. Ale znovu musím konštatovať, že ľudia budú radšej držať akúkoľvek dietu, než aby sa išli prebehnúť do lesa či strávili voľný deň dlhším pobytom v prírode.

Pani poslankyňa Zmajkovičová sa pustila do boja, len ako keby nevedela voči komu či čomu. Síce na jednej strane sa oceňuje každá iniciatíva, ktorá má napomôcť k vyriešeniu problému, no na druhej strane táto jej iniciatíva vyznieva do stratena a zdá sa, že jediné čo spôsobila je, že ju poslanci a časť verejnosti začali obviňovať z toho, že chce zlikvidovať školské bufety. Zároveň ale by som očakával zo strany tých poslancov v parlamente, ktorí „neohrozene“ tento návrh kritizujú a broja voči nemu, že okrem kritizovania dokážu predložiť lepší a zmyslu plnejší návrh ako problém obezity na Slovensku riešiť, pretože nič ľahšie nie je ako zahlasovať nie. Omnoho ťažšie je predložiť na rokovanie návrh zákona, ktorý by danú problematiku riešil lepšie a koncepčnejšie. Pani poslankyni slúži ku cti, že problematiku obezity dostala aspoň na svetlo parlamentu a donútila tak poslancov, aby sa s ňou začali zaoberať. Teraz je už len na nich, či niekto bude mať snahu okrem kritizovania túto tému aj riešiť.

Možno sa raz dočkáme chvíle, kedy poslanci prestanú bojovať za blaho národa a začnú zmyslu plne rozmýšľať ako tomuto národu naozaj pomôcť.  Ale nie zákazmi a príkazmi a ani nie bojom medzi sebou a za svoje politické tričká. Občanovi ich politické preferencie život nezlepšia.