Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Keď som sa dnes dozvedel, že hory si vyžiadali ďalšie obete, 78 ročného muža a 36 ročnú ženu, ovládol ma smútok. Milujem prírodu a preto viem, že akokoľvek sa dobre pripravíme, občas nás dokáže nepríjemne zaskočiť. Aj tých najskúsenejších ako pred pár dňami v Himalájach.
Smútok však vystriedal šok keď som sa následne dozvedel, že tým 78 ročným mužom bol pán Kele. Hory si zobrali toho, kto dal horám svoje srdce, svoju dušu…všetko.
Pán Kele bol však nielen významným vedcom a cestovateľom, ale najmä človekom s veľkým „Č“ , človekom s úžasnou charizmou. Všetko čo vo svojom živote robil celým srdcom. Ľudí i prírodu, ktorej zasvätil svoj život mal vo veľkej úcte a pristupoval k nej s pokorou, pričom svojim správaním a životnou filozofiou inšpiroval mnohých ľudí.
Priznám sa, že výraznou mierou ovplyvnil aj moje myslenie a aj na základe jeho kníh som sa rozhodol študovať na VŠLD Zvolen ochranu životného prostredia. Jeho vnímanie prírody nebolo chladne vedecké, ba práve naopak. Citlivosť, s akou prírodu a najmä hory vnímal a miloval, bola preteplená ľudskosťou, ktorou si získaval ľudí vôkol seba. Spolupracovníkov, kolegov či verejnosť.
Životná filozofia pána Keleho vychádzala z myšlienky, že človek je súčasťou prírody. Súčasťou božej prírody. Azda lepšie ako o paralele je hovoriť o integrácii. Podľa neho vnímanie prírody bez duchovnej dimenzie neposkytuje jej úplný a dokonalý obraz. Každý človek, ktorý naozaj miluje prírodu, je schopný zamyslieť sa nad sebou, ale aj nad tým, kto túto prírodu stvoril. Aj z tohto dôvodu vždy pri sebe nosil obrázok svätého Františka z Asisi a fotografie najbližších, medzi ktorými nechýbajú starí rodičia.
Aj napriek množstvu významných projektov, z ktorých väčšinu inicioval, respektíve sa ich zúčastnil a stal sa aj celosvetovo uznávaným vždy ostal tým, čím bol. Človekom. Neovplyvnilo ho ani to množstvo ocenení, ktoré počas života dostal a ktoré sa nedajú ani spočítať od roku 1948, keď bol po prvý krát ocenený na lyžiarskych bežeckých pretekoch. Síce držiteľ mnohých certifikátov za výstupy v Himalájach či inde vo svete, držiteľ Kryštálového krídla si najviac cenil diplom z roku 1955, ktorý dostal za Prvý kolektívny zimný prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier.
Po celý svoj život bol pán Kele toho názoru, že vedecko-technický rozvoj a mnohé civilizačné okolnosti spôsobili, že súčasní ľudia zabudli na veci, ktoré boli pre nich kedysi úplne samozrejmé. Hovorieval, že cestovateľstvo kedysi predstavovalo nefalšovanú romantiku. Dnes sa však romantika vytráca aj z tejto sféry. Ak ľudia majú dostatok peňazí, môžu sa dostať kamkoľvek. A tak sa menia tisíce turistov v honbe za dobrodružstvom na kvázi cestovateľov a svet sa zmenšuje, romantiky v cestovaní ubúda. Kým v minulosti si ľudia zážitky vážili, dnes si ich už ani nestačia vychutnať a uvedomiť ich hodnotu, pretože sa ženú zas ďalej.
Nikdy ho nelákalo riziko, ba práve naopak. Lákala ho príroda, pôvodná prírodná krajina. Zem podľa neho je človekom natoľko poznačená, že pôvodnú krajinu, presnejšie krajinu, ktorá má najbližšie k pôvodnej krajine, nachádzame dnes už len vo vysokých pohoriach a v polárnych krajinách. A práve preto vždy nezabudol dodať, že v prírode sa cíti bezpečnejšie ako za volantom auta. Hovorieval, že najväčšie riziká musel podstúpiť nie v zápolení s prírodou, ale medzi ľuďmi.
Z týchto dôvodov nebol ani nadšený s vysokohorskej turistiky, kedy každý, kto má peniaze, si to môže v súčasnom boome napríklad v Himalájach vyskúšať. A nielen tam. Výsledky sú často žalostné. Ale nielen klienti cestovných kancelárií, aj mnohí horolezci, ktorí stáli na vrchole Zeme, nevedia, kde vlastne boli. Bol po celý svoj život dôsledným zástancom Messnerovej filozofie, že každý horolezec by mal zdolávať také výšky, v ktorých sa cíti najlepšie. Navyše bez umelých pomôcok. Čestne. Nerobiť si iba čiarky a nevnímať výstupy či cestovanie ako preteky kto viac a rýchlejšie. Jemu v prvom rade vždy išlo o vnímanie scenérie. Vnímanie obrazu, ktorý sa mu naskytol či už pri výstupe na vrchol, alebo v rámci jeho cestovateľských expedícií. Hovorieval, že zlé počasie, osobná indispozícia a vyčerpanosť môžu spôsobiť, že si v tej chvíli ani neuvedomujeme, kde sme a čo vidíme. Bol jedným z posledných mohykánov, ktorí vyzývajú na rešpektovanie prírody a k návrate k nej. Lebo aj cestovateľstvom dochádza k výraznému poškodzovaniu prírody.
V jednom z rozhovorom na otázku redaktorky či sa modlí za tragicky zosnulých horolezcov, cestovateľov, pán Kele odpovedal : „Modlitba je ten najvhodnejší spôsob ako sa rozlúčiť s priateľmi z vrchov, alebo z ciest. Bez ohľadu na to ako zomrie.“
Už si nikdy neprečítame žiadnu z jeho kníh, na ktoré sme sa vždy tešili. Už nás nezahreje jeho skromný úsmev a múdre slovo. Už sa objíma so svojimi kamarátmi Milanom Kriššákom, Dušanom Becíkom, Jožkom Justom, Petrom Božíkom či veľkým priateľom Jožkom Psotkom. Už bude s nimi liezť po nebeských končiaroch…
Venujme prosím jednu tichú chvíľu a modlitbu tomuto úžasnému človeku, ktorý aj keď už nie je medzi nami, jeho myšlienky tu zostanú na veky.
Česť jeho pamiatke !