Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Slovo, ktorého kryštálová čistota bola sprofanovaná neustálym neadekvátnym používaním, prispôsobovaním a ohýbaním podľa potreby, čím stratilo svoj význam.
Slovo zaváňajúce minulosťou …
V minulosti sa ľudia tešili keď počuli spievať vtáctvo. Skoro v každom dome, hlavne na dedine mali nejaké zvieratá a nikomu nevadilo keď počuli štekať psa, mňaučať mačku či iné zvuky. V minulosti sa stavali nízke ploty cez ktoré sa susedia medzi sebou rozprávali vzájomne či s okolo idúcimi. Tolerovali sa a boli tolerovaní. Všetci. Samozrejme, aj vtedy občas prichádzalo ku konfliktom, lebo absolútno neexistuje. A teraz ?!
Dnešná doba priniesla nielen zmeny hodnôt, životného štýlu, ale aj zmeny myslenia a správania sa ľudí. Človek sa vyprofiloval na jediného neomylného Pána Tvorstva, ktorý rozhoduje o všetkom a chce si bezmyšlienkovite podriadiť všetko a všetkých bez toho, aby si uvedomil či je to správne a vôbec možné. Bez toho, aby sa sám seba opýtal, čo na to okolie, spoločnosť. Ako sa to dotkne nielen ľudí, ale aj prírody. Planéty, na ktorej žije.
Vďaka narastajúcemu vplyvu médií a ich monopolu úspešne manipuluje s vedomím spoločnosti. To mu však ani zďaleka nestačí. Bez štipky tolerancie sa snaží podriadiť si aj prírodu neuvedomujúc si, akých škôd a nezmyslov sa dopúšťa nielen voči súčasnosti, ale hlavne budúcnosti.
Likviduje lesné porasty, ktoré táto planéta pre svoj život nutne potrebuje čím zároveň ničí aj prirodzený domov jedinečnej flóry a fauny. Developeri sa snažia bez akejkoľvek snahy o symbiózu architektúry a prírody zastavať akýkoľvek voľný kúsok zeme obytnými komplexmi či priemyselnými zónami, ktoré následne ostávajú prázdne. No ani bežný človek sa nedá v likvidovaní tolerancie zahanbiť.
V poslednej dobe začínajú špirálovito pribúdať na úradoch sťažnosti na hluk, ktoré prerastajú doslova do vojen. Susedom vadí to čo v minulosti akceptovali a ani im len nenapadlo nad niečím takým sa pozastaviť. Osobitnou kapitolou sú zvieratá, pričom si ľudia neuvedomujú, že zvuky, ktoré zvieratá vydávajú sú ich rečou. Aj oni sa rozprávajú a musíme pochopiť, že ako aj my ľudia sa neprestaneme rozprávať, neprestanú sa ani oni. Bez tolerancie sa žiť nedá, no to ako keby mnohých vôbec nezaujímalo. Iba ja a nik druhý.
Táto averzia v mnohých prípadoch prerastá doslova do nenávisti. Sú známe mnohé prípady, kedy dokonca došlo k fyzickému násiliu medzi susedmi či likvidácii zvieratka. Ešte horšie sú však na tom lesné zvieratá a vtáctvo, ktoré síce v minulosti svojim štebotom spríjemňovalo ľuďom život, dnes však mnohých privádza doslova do šialenstva. Kým v minulosti sa ľudia chodili do prírody prechádzať a načerpať nových síl, pookriať pričom sa snažili správať tolerantne a pohybovali sa po tichu, aby nerušili, dnes sa ňou preháňajú motorkári či dokonca samotní poľovníci, ktorí by mali prírodu chrániť.
Táto doba priniesla svetu okrem iného aj stratu tolerancie a výrazný nárast intolerancie. Človek sa čím ďalej tým viac stáva vplyvom svojho zrýchleného a mnohokrát agresívneho životného štýlu ješitnejším, snažiac sa presadiť sa a podrobiť si svoje okolie bez ohľadu, či to správne je, či tým niekomu ublíži. Nielen fyzicky, ale najmä psychicky. Nemá, respektíve necíti potrebu zamyslieť sa nad dôsledkami svojho konania.
Nedokáže si uvedomiť, že napríklad práve to vtáctvo, ktoré ho podľa jeho názoru ruší pri odpočinku je jeho neoceniteľným pomocníkom a že bez neho by sa naša planéta zmenila na nepoznanie. Chladným ho nechávajú aj ľudia, ktorých svojim konaním obmedzil, poškodil či ublížil im. Takéto námietky nie je ochotný ani počúvať, nieto sa nad tým zamyslieť. Na druhej strane ak sa mu zdá konanie okolia obmedzujúce, okamžite vytiahne slovo tolerancia ako svoj tromf aj napriek tomu ako sa správa.
Snom každého človeka kdekoľvek na svete je žiť čo najpríjemnejšie a najpohodlnejšie. Je však zároveň potrebné si uvedomiť, že dokonalosť neexistuje. Že aj okolie v ktorom žije má také isté túžby a jedine pomocou a rešpektovaním tolerancie môžeme byť všetci šťastní. Šťastní v rámci možností, ktoré máme.
Je však potrebné si zároveň si uvedomiť, že materiálne šťastie to duchovné nikdy nenahradí.
Že šťastie nie je absolútne ticho akokoľvek blahodárne. Že šťastie nie je absolútne čistý byt či absolútne detoxikovaný organizmus ako nás o tom zo všetkých strán presviedčajú médiá, ale…ale šťastím je dokázať sa potešiť z úsmevu dieťaťa ktoré stretneme, z veveričky ktorá pred nami prebehne či pozdravu suseda. Aj keď Vám dá niekto s úsmevom galantne prednosť vo dverách je šťastie, lebo…LEBO TOLERANCIA JE ŠŤASTIE.
Šťastie je rodina. Ale rodina to neznamená zväzok garantovaný Ústavou SR či sladké slová vyhlásené z tribúny na námestí.. Je to pocit a ak nám ten pocit bude kaziť napríklad húkanie sovy či kvákanie žiab, potom to stále šťastie nie je. Šťastná rodina je iba tá, kde vládne pokora, cit, trpezlivosť, tolerantnosť. Kde pri najmenších problémoch sa okamžite nezvyšuje hlas či taniere nedostávajú krídla. Kde nad hnevom a sebeckosťou víťazí práve tolerancia.
Šťastie či tolerancia však nie sú veci, ktorú si bez problémov kúpime v ktoromkoľvek mamuťom obchodnom centre kde sa síce dá podľa reklamných spotov kúpiť doslova všetko čo čom túžime, ale iba to, čo je viditeľné
Šťastie a tolerancia, skromnosť, pokora či trpezlivosť sú neviditeľné. A prečo ? Na ilustráciu dovolím pomôcť si myšlienkou pána Antona Srholca : „Hlavné veci sú neviditeľné. To hlavné na stromčeku a na Štedrý večer nie sú darčeky, ale ruka a srdce, ktoré darčeky pripravili“.