Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Existuje veľmi, veľmi stará japonská bájka …

Cisár vydal nariadenie, že deti musia svojich rodičov, ktorí dosiahnu 70 rokov priviesť na jednu skalu nad morom a zhodiť ich doň. nariadenie zdôvodnil tým, že starí ľudia už nepracujú a sú iba na obtiaž. Cisárski poverenci prísne kontrolovali toto nariadenie a jedného dňa našli v dome mladíka pod strechou ukrytého jeho staručkého otca. Obidvoch následne predviedli k cisárovi. Ten sa prísne opýtal mladíka : „Prečo si porušil moje nariadenie?!“ A mladík odpovedal : „Môj otec je pre mňa žriedlom múdrosti, z ktorého neustále čerpám …“ Cisár sa zamyslel a po hodnej chvíli pochopil akú chybu urobil. Svoje nariadenie okamžite zrušil. Pochopil, čo pre spoločnosť starší ľudia znamenajú. Čo pre spoločnosť znamená skúsenosť …

Toto nie je nostalgia …

Aj tréner futbalového mužstva sa snaží skĺbiť dravosť a rýchlosť mladých hráčov so skúsenosťou tých starších. Vedci, novinári, politici či lekári, títo všetci pri svojej práci vychádzajú z poznatkov starších a skúsenejších kolegov. Dokonca takých, ktorí žili v iných storočiach v dávnej minulosti. Lebo skúsenosti a múdrosť sa získavajú vekom. Iba postupne. nedajú sa naučiť.

Akokoľvek sa ľudstvo snaží zmeniť život, kolobeh života sa zmeniť nedá. Každý je raz mladý a každý raz zostarne. Jediné čo človeku v staršom veku zostane sú jeho skúsenosti, ktoré načerpal počas svojho života. Skúsenosti, bez ktorých by bol vývoj ľudstva omnoho pomalší. A netýka sa to ľudstva iba globálne. Týka sa to každého z nás.

Rodina je základ spoločnosti. Keď sa narodíme sme bezmocní a náš vývoj plne závisí od rodičov. Aj keď sú mladí, sú starší ako my. Bez nich by sme boli stratení. Oni nás začínajú učiť, postupne nám predávajú svoje skúsenosti, hodnoty. Oni nám postavia základy, na ktorých budeme stavať počas celého života. A preto si vždy zaslúžia našu úctu.

Každ raz zostarneme. Fyzicky. Každý z nás raz dosiahne vek, kedy si bude mať právo oddýchnuť. Podľa určitého vzorca bol stanovený vek odchodu do dôchodku, to však neznamená, že je to dátum, od ktorého sa človek spe spoločnosť stáva nepotrebným a prebytočným. Zbytočnou záťažou. Mnoho ľudí ešte aj po odchode na dôchodok pracuje, pretože och vedomosti a skúsenosti sú nenahraditeľné.

Pojem dôchodca by nemal byť pejoratívom a nemal znamenať dehonestáciu. Bohužiaľ v súčasnosti sa s niečím takýmto stretávame čím ďalej tým viac. Na Slovensku sa opájame mladosťou, tou nositeľkou rána a zabúdame, že samotná mladosť nestačí. Mladosť bez skúseností je ako ryba bez vody.

Žijeme vo svete, v ktorom sa čoraz väčší dôraz kladie na rýchlosť, výkonnosť a techniku. Aj samotný život sa neustále zrýchľuje pričom sa neustále sťažujeme, že na nič nemáme čas. Túžime po rýchlejšom kariérnom raste, ženieme sa za napĺňaním materiálnych potrieb, pričom prestávame mať čas nielen sami na seba, svoje rodiny či priateľov, ale najmä na tých, ktorí nám poskytli základy pre náš život. Našich rodičov – dôchodcov.

Kvôli spomenutým dôvodom začínajú byť rodičia – dôchodcovia pre spoločnosť bremenom. Kým oni sa o nás v mladosti starali a vždy si dokázali nájsť na nás čas, my dnes v mnohých prípadoch skôr hľadáme výhovorky, prečo si ten čas na nich nájsť nedokážeme. Alebo skôr nechceme. Čím ďalej tým viac ich prestávame chápať a začíname sa im myšlienkovo vzďaľovať.

Sme podráždení, keď sedíme v aute na prechode a musíme čakať kým po ňom starší človek prejde. Netrpezlivo čakáme, kým si pred nami v hypermarkete pri pokladni vyberie peňaženku a zaplatí. Nechápeme ich reči o pokere a šetrnosti. Považujeme ich za zbytočne váhavých či popletených. Starší ľudia začínajú čoraz viac majoritnej spoločnosti na Slovensku prekážať. Berú sa ako brzda rozvoja, ako prebytoční, ktorí nám ukrajujú z nášho prospechu.

Lekári, učitelia či iné profesie pri presadzovaní svojich požiadaviek sa usilujú nájsť si sympatizantov v celej spoločnosti, dôchodcov nevynímajúc. Na druhej strane sa nenájde skoro nikto kde by podporil požiadavky dôchodcov na slušnú jeseň života. Skôr sa verejnosť rozčuľuje čo vlastne chcú, veď sa majú dobre. Nevidíme, či nechceme vidieť, že každý z nás má rodičov a v akých podmienkach žijú. Čím ďalej tým viac sa deti začínajú svojim rodičom odcudzovať. Skôr je tendencia odložiť svojich rodičov do domovov dôchodcov, lebo na nich niet času.

Akosi si neuvedomujeme, že aj my raz zostarneme. A čaká nás to isté a možno i horšie čo našich rodičov.

Bohužiaľ spoločnosť ako v iných veciach aj v tomto prípade kopíruje konanie všetkých vlád od roku 1989. Ani jedna z nich sa týmto problémom seriózne nezaoberala, pričom najvýznamnejšou úlohou štátu je starostlivosť o svojich občanov bez ohľadu na vek. Stále počúvame len opojné vyhlásenia o tom ako si vážime starých ľudí a čo pre našu spoločnosť znamenajú, no okrem pár návštev členov vlády v domovoch dôchodcov vo svetle kamier sa v podstate nič neudialo ani nezmenilo. A ak zmenilo, skôr k horšiemu, pretože všetky kroky uskutočnené štátnymi orgánmi skôr uškodili ako pomohli starším ľuďom.

Spoločnosť, ktorá si neváži svoju prírodu, históriu, vzdelanie a skúseností starých ľudí je odsúdená na neúspech. Odsúdená na problémy, pretože iba na základe poučenia sa z minulosti, na základe využívania skúseností starších generácií môže ísť dopredu. Iba v súzvuku dravosti mladej generácie a skúseností našich rodičov sa môže Slovensko rozvíjať pozitívnym smerom. Smerom k stabilite, smerom k spokojnosti všetkých vekových skupín spoločnosti. Jedine toto je správna cesta, pretože iba vyváženosť môže znamenať zdravý rozvoj na prospech všetkých občanov Slovenska.