Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Možno si po prečítaní článku poviete ako mi minule napísal jeden čitateľ, že je to slohová práca starého pán. Možno aj mal pravdu. Ja však vždy píšem naozaj iba to, ako to cítim ja. Som iba obyčajný človek bez patentu na rozum a viem, že sa aj často mýlim. A taký je aj tento môj článok.
Už dlhšiu dobu je badateľná snaha slovenskú spoločnosť „deprogramovať“ a to „ ad blok“. Cez všemocné média nás silou mocou presviedčajú, že nemáme sláviť ako sviatok lásky Letný Slnovrat, ale Valentína, že nemáme mať Vianoce s Ježiškom, ale Santa Clausom, že nemáma mať Pamiatku zosnulých, ale Halloween…
Nie každý sa ale presvedčiť dá a tak sa to skúša z druhej strany. Urobiť z dní, ktoré sú zasvätené duchovnu sviatky spotreby, viď vianočné a veľkonočné sviatky. A čím ďalej sa k tomuto trendu blíži aj Pamiatka zosnulých. Síce hypermarkety už zistili, že miešať mikulášske akcie s vencami a sviečkami je kontraproduktívne, vyvoláva to iba hnev spotrebiteľov a tak marketingové akcie oddelili, nič sa tým však nezmenilo. Zdatne im začali konkurovať aj šikovní ázijskí obchodníci, ktorí vytušili, že tieto dni veštia veľké zisky. Ponuka vencov, kytíc, kahancov či podobných predmetov je v tieto dni naozaj obrovská, o vkuse či o gýčovitosti radšej pomlčím. A komu by aj toto nestačilo, vždy všetko zachránia poľské trhy.
A tak ľudí chytá podobná nákupná horúčka ako pred Vianocami. Samozrejme, česť výnimkám. Ale väčšina nakoniec podľahne tejto horúčke kedy sa minie doslova všetko čo je v ponuke. Čím väčšie, okázalejšie, tým samozrejme lepšie. Čím pestrofarebnejšie chryzantémy, kilové sviečky, naháňačky po obchodoch a potom nervy nad hrobom, lebo suseda od vedľa zohnala kdesi všetko o čosi väčšie a farebnejšie Niekedy to pripadá, ako keby bola vyhlásená súťaž o, neurazte sa o najorg.hrob. Väčšinou s tým súvisí aj stres a nervozita, preplnené obchody i parkoviská. A následne stres na preplnených cestách, mnohokrát končiaci aj smrteľnými haváriami. Už si každý len želá, nech tie sviatky konečne skončia. Ale neskončia. Takzvaní dušičkoví kresťania sa za pár dní zmenia na vianočných a situácia sa bude znovu opakovať.
A samotné cintoríny… Chápem, že každý človek chce, aby hroby ich blízkych vyzerali čo najkrajšie, no mnohokrát už nie je kde tie vence, kytice, či kahance dávať. A znovu sa do toho priplieta nervozita z množstva ľudí, a stres. Niekedy sa nedá ani pri hrobe chvíľku v tichosti postáť.
Pamiatka zosnulých je síce o duchovne, lenže…lenže to duchovno niekam rokmi mizne bohužiaľ…
Existuje klišé – „Menej je viac“…
Možno by stačilo zapáliť jednu sviečku, položiť jeden kvietok a pridať skromnú modlidbu…
Aj napriek hluku vôkol seba sa ponoriť do spomienok a zaspomínať si na spoločne strávené chvíle, ktoré neodvial ani čas do zabudnutia. Lebo už nám na našich blízkych ostali iba spomienky. Spomienky, ktoré si mnohí strážia do svojej trinástej komnate ako to najcennejšie, čo majú.
Dnešok nám aj v tomto prípade dokazuje, že priamočiare zákazy komunistov boli menej účinné, ako mediálna demagógia tých, čo by nás hneď chceli preonačiť opačným smerom. Komerčným. Dnešný svet modernej civilizácie sa riadil podľa hesla – nie hlboko, radšej plytšie a tým nám v podstate začína unikať to z akého dôvodu slávime čo slávime a prečo.
Je náhoda, ak práve na jeseň si pripomíname zosnulých? Naši predkovia ako citlivejší vnímavejšie prežívali tieto dni. Živo a vedome. Vedome tieto sviatky slávili, vedome to žili. Až neskôr, keď sa človek vplyvom doby spoločnosť otupila, keď stratil kontakt s jemnejším svetom toto poznanie začalo byť považované za fantáziu a potom už len zo zvyku sa slávili tieto veci, tieto dni.
Už celkom sme zabudli na pravý význam Pamiatky zosnulých. Zabudli sme, že v týchto dňoch sa otvára brána na sny, v ktorých sa nám prihovárajú naši blízki z onoho sveta… zabudli sme. Sviatok chápeme v tom lepšom prípade už len ako pripomienku nášho milovaného zosnulého, ktorý už neexistuje… alebo nad tým ani nerozmýšľame, a keď sa opýtate človeka, tak pokrčí plecami a povie ,,neviem“. Ďalší vyzdobujú hroby už len kvôli druhým, aby ich neohovárali. Sme proste neživí! A z tejto neživosti vzišla nová móda – umelé kvety. Zákonom rovnorodosti, tým že vo vnútri sa správame k sviatku neživo, umelo, na hroby kladieme neživé, umelé kvety. A v poslednej dobe klasické sviečky pomaly vytláčajú sviečky s LED osvetlením. Ďalšia umelosť …
Ľudskosť niekam zmizla …
Pamiatka zosnulých sa stáva čím ďalej komerčnejšou a čoraz menej dbajú ľudia o duchovný význam. To však ale neznamená, že sa to nemôže zmeniť.
Skúste tento rok pri návšteve hrobov Vašich blízkych trošku postáť a zamyslieť sa.
Je to príležitosť myslieť nie len na tých ktorí už nie sú medzi nami a nosíme ich v srdci, ale je to aj zároveň čas, keď je dobré sa zamyslieť nad hlbším zmyslom života, nad tým, čo má v našom živote naozaj skutočný význam.
Pokúste sa zamyslieť, či nie je čas zatvoriť peňaženky, na vedľajšiu koľaj odložiť túžby po kariére či mamone a radšej neotvoriť svoje srdcia. Či nie je na čase prinavrátiť do našich životov pokoru, trpezlivosť, tolerantnosť…proste ľudskosť a…a budúci rok prísť k hrobu iba s jednou sviečkou, položiť ružu, ktorú možno v tú noc zničí mráz a len tak postáť, posadiť sa a prejsť tou otvorenou bránou na sny dnu…