Tajomstvo budúcnosti spočíva tu, v prítomnosti

Štát sa posudzuje podľa vzťahu k vzdelaniu a prírode…
Slovenská republika je už síce dlhodobo začlenená do európskych štruktúr, v ktorých má nezastupiteľné miesto a podieľa sa aktívne na ich práci avšak vplyvom mnohých faktorov ešte stále mnohé súčasti legislatívy európskeho štandardu chýbajú. Prípadne sú v platnom právnom systéme zakomponované, ale v dôsledku roztrúsenosti v množstve zákonov, vyhlášok a paragrafov strácajú svoju účinnosť, protirečia si a ich dodržiavanie i plnenie je následne veľmi komplikované. Chýbajú zákony, ktoré by boli po právnej stránke kompaktibilné so zákonmi Európskej únie čo by uľahčilo vykonateľnosť práva, zjednodušilo legislatívne zaťaženie súdneho systému a umožnilo ich vykonateľnosť v praxi.
Jednou z týchto oblastí je aj ochrana životného prostredia, do ktorej patrí aj ochrana zvierat. Teda mala by, no u nás sa nevieme zhodnúť ani na tomto. V tejto oblasti Slovensko výrazne zaostáva za legislatívou Európskej únie. Do dnešných dní sa napriek úsiliu nepodarilo prijať zákon o zvieratách, ktorý by jasne definoval ich postavenie. Takže ešte stále je zviera na Slovensku vecou, aj keď napríklad v susednej Českej republike bol predmetný zákon schválený a platí od 1.12014.
V súčasnosti sa znovu ako snežienky na jar začali v poslednej dobe objavovať aktivity niektorých politických strán snažiace sa upozorniť na určité oblasti v tejto problematike. Po zmetkoch a Kocúrkove, ktoré práve politické strany v parlamente spôsobili ohľadne problematiky bojových plemien, čipovania a s týmto súvisiacich ďalších tém počin nanajvýš zaujímavý. A preto bude zaujímavé sledovať čím nás naši politici znovu prekvapia a aké zavádzajúce a protirečivé tvrdenia sa z ich úst dozvieme.
Neprijatie tak dôležitého zákona má tri hlavné dôvody :
1./ Politický – politické strany, ktoré sa podieľali či podieľajú na vláde od vzniku Slovenskej republiky nikdy necítili potrebu podobnými otázkami sa zaoberať. Komplexne vzaté, vo svojich programoch sa dokonca tieto témy vôbec nevyskytujú a ak, tak ide väčšinou iba o všeobecné, nič nehovoriace vágne postuláty. V politickej sfére chýbajú poslanci, ktorí by sa touto problematikou dlhodobejšie zaoberali zaoberali. Respektíve ani mimovládne organizácie nemajú zväčša v politických stranách svojich členov či sympatizantov. Zároveň na Slovensku chýba funkčná strana, ktorej nosnými témami by bolo životné prostredie. Strana Zelených, ktorú som v minulosti spoluzakladal spoločnosť z viacerích príčin nedokázala osloviť spoločnosť a v súčasnej dobe iba živorí,
2./ Kompetenčný – dodnes nie je stanovené, ktoré ministerstvo sa má problémom zaoberať a tak je to potom ako s loptičkou lietajúcou medzi ministerstvom pôdohospodárstva a ministerstvom životného prostredia. To isté platí i o zákonoch, ktoré sa raz objavia v portfóliu na jednej či druhej strane, pričom si mnohokrát odporujú, respektíve ich vykonateľnosť je pochybná z dôvodu ich nekvality.
3./ Spoločenský – mimovládne organizácie sú roztrieštené a nedokážu na vládne štruktúry vyvíjať dostatočný tlak ako sa to deje napríklad v Českej republike, ktorý by ich prinútil touto problematikou sa zaoberať. Neschopnosť spoločnej akcie a podceňovanie petícií i osvety spôsobuje, že ich vplyv na verejnosť i štátne orgány je veľmi slabý až zanedbateľný. Nedokážu vytvoriť spoločenskú objednávku, ktorá by sa stala základným pilierom snáh volajúcich po zmene. V mnohých prípadoch tu ide aj o nedostatok finančných prostriedkov, vďaka ktorým by bolo možné založiť vlastný časopis či organizáciu s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá by nezávisle od štátnych úradov inkriminované problémy dokázala riešiť, spracovávať a aktuálne informovať a v rámci osvetovej činnosti vzdelávať spoločnosť.
Tento zákon však Slovensko akútne potrebuje. Zo dňa na deň sa situácia stáva neudržateľnou. Dochádza nielen k zvyšovaniu počtu túlavých zvierat, ktoré útulky už dávno nezvládajú, ale doslova alarmujúci je nárast prípadov týrania zvierat pričom najhoršie je, že vzrastá počet mladistvých páchateľov. To isté sa týka aj zanedbanej starostlivosti o zviera. V mnohých prípadoch sa Polícia či orgány činné v trestnom konaní týmito prípadmi ani nezaoberajú, pretože nedokonalá legislatíva im jednak neumožňuje zasahovať, respektíve napohľad jednoznačné prípady sa stávajú právne zamotané a končia bez trestnoprávneho postihu. A to už nehovoriac o situáciách, kedy sú nahlasovatelia takýchto situácií doslova týmito štátnymi organizáciami odignorovaní.
Nemenej závažný problém je pre Slovensko nelegálny obchod so zvieratami a tzv. „množiarne“, pri ktorom sa vytvára ilúzia, že sa nás netýka. Stačí si len pozrieť aktuálne informácie napríklad Hundemafie a podobných organizácií, ktoré nás veľmi rýchlo zobudia do reality.
Samotný zákon však znamená iba čiastočné riešenie. Núti občanov dodržiavať jeho paragrafy a trestá. To je však málo. Je síce na jednej strane potrebný no nepredstavuje všeliek. Je iba represívnou zložkou, ktorá nerieši podstatu problému.
Ruka v ruke s týmto zákonom však musí ísť prevencia a tá na Slovensku bohužiaľ chýba. Veľmi málo , respektíve skoro vôbec sa tejto problematike venujú učebné osnovy na školách všetkých stupňov. Zároveň absentuje aj osveta a výchova prostredníctvom masovo – komunikačných prostriedkov. v mnohých prípadoch práve médiá robia medvediu službu, kedy informujú jednostranne, zaujato, bez overenia si informácií, v duchu bulvárnej atraktívnosti, čoho dôsledkom je zavádzanie a dezorientácia verejnosti.
Najväčším problémom Slovenska, od ktorého sa odvíja nielen situácia ohľadne zvierat, ale súvisí so všetkými oblasťami života je úroveň spoločnosti. Lebo tak ako zmena zákona o dani nezlepší o 100% výber daní, tak ako sprísnenie dopravného zákona nezníži o 100% nehodovosť a správanie sa na cestách, tak ani zákon o zvieratách nezlepší ich situáciu. Zlepšiť ju môže len a len zmena myslenia spoločnosti !
Iba v súčinnosti dokonalého zákona a výchovy, začínajúc v kruhu rodiny, následne pokračujúc v školskom systéme pri celkovom zastrešení tohto procesu štátom, sa môže situácia na Slovensku v tejto problematike začať pozvoľna postupne meniť. Iba výchovou spoločnosti je možné pozvoľna meniť myslenie ľudí. Je však potrebné najmä zlepšiť vzájomnú komunikáciu, sadnúť si za spoločný stôl a spoločnými silami sa snažiť problémy riešiť. A nehanbiť sa brať si príklad odtiaľ kde už problém vyriešený a nielen legislatívne je. Trebárs aj z Česka kde podobný zákon platí od prvého januára a nechať sa inšpirovať krokmi, ktoré viedli k jeho prijatiu. Nie je hanbou učiť sa, hanbou je tváriť sa, že je všetko v poriadku.