V minulom článku som sa zamýšľal či je Slovensko kultúrnou krajinou.
Téma až príliš citlivá a aj z toho dôvodu som sa snažil k nej pristupovať s rozvahou. Slová už raz vyrieknuté sa ťažko berú späť. Je na jednej strane veľmi ľahké niekoho podceniť či zosmiešniť. Stavať sa do pozície neomylného sudcu. Nikdy by som si nedovolil o druhom povedať, že je nekultúrny a už vôbec nie o národe, o spoločnosti. Každý sme iný a každý sa prezentujeme inou formou, čím sme jedineční. Sú síce určité všeobecné hodnotové kritériá, no neslobodno sa za ne skrývať. Mnoho záleží aj na samotnom uhle pohľadu, na základe ktorého hodnotíme. A nielen kultúrnosť …
Keď niekedy zhliadnete historický film, ktorého dej sa odohráva v takzvaných vyšších kruhoch, môžete si všimnúť u tejto sociálnej skupiny až pretlak kultúrnosti. Niekedy to vyzerá tak, že sa všetci za každú cenu snažia pýšiť akí sú kultúrni. Impozantné knižnice s množstvom kníh v nádhernej väzbe, ktoré ich majiteľovi zaručovali punc vzdelanosti a kultúrnosti. Interier citlivo doladený sochami a maľbami, časté návštevy divadiel či operných scén. A v neposlednom rade sa k dobrým mravom patrilo podporovať aj samotných umelcov. Mnoho kráľov, kniežat či proste bohatých ľudí podporovalo kultúrny „šum“ v mestách, v ktorých bývali, pretože sa to proste patrilo. A aj z tohto dôvodu mohli umelci tvoriť a aj toto je jeden z dôvodov, prečo kultúra prežila aj biedu a vojny, ktoré sprevádzali stáročia vývoja ľudskej spoločnosti. Bez týchto sponzorov by nikdy nemohli tvoriť a my by sme dnes v múzeách či galériách nemali čo obdivovať.
Boli to doby dávno minulé. Niektoré formy správania pretrvali, iné zanikli a niektoré nedokážeme ani len pochopiť.
Súčasná doba je silno ovplyvnená, ako sa v minulosti zvyklo hovorievať vedecko technickou revolúciou., ktorá zároveň priniesla aj zmenu myslenia. Technika ľudstvo doslova opantala a hlad po nových technológiách či výrobkoch sa vzrastajúcou rýchlosťou neustále zvyšuje. Ľudia túžia po nových výdobytkoch techniky, ktorých atraktívnosť sa už nepočíta desaťročiami, ale mesiacmi. Zároveň s tým dochádza aj zmenám chápania úspešnosti. Prezentácie bohatstva. Kým v minulosti to boli majestátne knižnice, investície do umeleckých diel a kultúry, v súčasnosti je synonymum úspechu auto, pompézna vila či sídlo na Seycheloch.
Na Slovensku, najmä v súčasnej dobe čoraz viac rezonuje myšlienka, že kultúra je spotrebný tovar. Že aj kultúra vlastne patrí do hospodárskej sféry a ako taká si musí na seba zarobiť. A ak to nedokáže, tak sú tu dve percentá z našich daní či všetko zachraňujúce dotácie. A kto sa vie predať, nebude mať žiaden problém. Kto nie, ten skončí, zanikne. Bežná prax, veď koľko podnikateľských subjektov prežije jeden rok. Prežívajú len tí najsilnejší a preto sa treba snažiť a nie plakať nad rozliatym mliekom. A týka sa to aj sociálnej sféry nevynímajúc. Dôležité sú makroekonomické ukazovatele predsa.
V minulosti to bolo inak, ale …
Ale to neznamená, že takzvaný sponzoring už nefunguje. Stačí si len trochu precestovať iba európske krajiny a môžeme zistiť, že slovenské myslenie neplatí všade. Áno, samozrejme, aj tam si bohatí ľudia na jednej kupujú luxusné autá, jachty či diamantmi vykladané hodinky, ale … Ale zároveň na druhej strane aj investujú a sponzorujú. No nielen futbalové kluby či teamy F1, ale aj kultúru. A to nielen skupovaním obrazov od Van Gogha, Velasqueza, Gauguina či Renoira, sôch od Michelangela, Donatella, Berniniho, Thorvaldsena, ale aj podporou kultúry v regióne, v ktorom žijú. Podporujú nielen regionálnych umelcov, ale aj mestské či miestne múzeá a galérie. Sponzorujú nielen regionálnu súťaž Miss či jarmok so street parádou, alebo Pivné festy, ale aj regionálne divadlá, ľudové súbory ktoré sa snažia oprášiť a zachovať tradície či work shopy maliarov a sochárov. A to bez ohľadu na to, že štátna politika v oblasti kultúry je u nich na úplne inej úrovni ako u nás. Nech sú už ich zámery ohľadne podpory akékoľvek, pomáhajú nielen kultúre prežívať, ale pomocou svojej činnosti následne zvyšujú kultúrnosť národa, spoločnosti, v ktorej žijú.
V každom meste, mestečku či na dedine vidíte parkovať na verejnosti limuzíny státisícových hodnôt. Ale ruku na srdce – tak ako ich majitelia bez problémov investovali do Porsche 911 GT3 na ktorom sa občas prevezú, lebo tých limuzín majú viacej, viete o tom, aby takto bez problémov investovali podstatne nižšiu sumu do mestskej galérie, ktorá už nemá ani na stravné lístky ?! Napadlo niektorého úspešného spoluobčana namiesto briliantovej ihlice do kravaty adekvátnou sumou pomôcť ľudovému súboru vo Vašom regióne ?!
Nemám nič voči tomu, aby ten, kto má peniaze si kúpil to, po čom túži. To je predsa úplne normálne a ľudské. Ide my skôr o to, že aj keď dotyčný človek na to má, ani ho nenapadne zainvestovať do kultúry. A mnohokrát ani vtedy, keď za ním prídu členovia toho súboru prosiť doslova ako o almužnu o pár euro. Tak maximálne ešte v prípade, kedy sa jedná o celoslovenskú akciu, ktorá mu môže pomôcť mediálne sa presadiť. Ináč to vníma ako zlú a stratovú investíciu.
Nech sa akokoľvek snažia vysvetľovať štátni úradníci či už na úrovni vlád, VUC či miest a obcí svoju kultúrnu či skôr nekultúrnu politiku, kultúra to nepochopí. Po stáročia sa ľudstvo neustále presvedčovalo, že kultúra sa sama neuživí. To, k čomu ju tlačia rôzni na slovo vzatí ekonomickí analytici, ktorí ekvilibristicky žonglujú nielen s abstraktnými pojmami, ktorým málokto rozumie a najmä s číslami, ktoré s realitou majú máločo spoločné je nedôstojné a zároveň to svedčí aj o nepochopení problematiky.
Ak na jednej strane operujeme s pojmami ako národná hrdosť na otcovskú hrudu, ak pod sochami z obdobia Veľkomoravskej ríše rečníme o láske k vlasti, tak nemôžme očakávať, že hrdosť na splnenie inflačného deficitu či výška fiškálneho schodku nášmu štátu a jeho občanom pomôžu stať sa kultúrnou krajinou.
Celá debata | RSS tejto debaty